Píše Mimi…
Na cestovaní je najťažšie vrátiť sa do každodennej reality po návrate a nabehnúť na ten pravidelný tep života. Keď sa neviete vytrhnúť zo spomienok a snažíte sa zachovať si ten pocit vzrušenia čo najdlhšie. Využívate každú chvíľu na drobné návraty k miestam, ktoré sa vám hlboko vryli do pamäti. Keby sa ma niekto spýta, kam by som sa chcel vrátiť, asi by som sa nevedel rozhodnúť a chcel by som sa vrátiť všade, lebo každé jedno miesto malo svoje jedinečné čaro a atmosféru. Tú som vnímal maximálne ako sa len dalo, vzhľadom na kúsok „zlata s diamantom“, ktorý so mnou na tento ostrov priletel. Páni, čo majú tento životný krok za sebou isto poznajú tú dilemu, ako a kde urobiť tento životný krok vpred. Madeira sa stala pre mňa jedným veľkým javiskom a bolo treba iba vybrať správnu scénu. No každým dňom sme odhaľovali kúsok tohto diela prírody a môj čas odohrať hlavné dejstvo sa krátil.
Štvrtý deň sme sa zobudili v malom mestečku Paul do Mar, v hoteli na brehu oceána. Dva dni v hoteli sa niesli v znamení výborných raňajok pri melódii narážajúcich vĺn, ktorá bola ako umelecké intro do každého dňa. Naším ďalším cieľom bola „Levada des 25 Fontes e Risco“. Táto levada patrí medzi najznámejšie na celom ostrove a pripomína zakliatu krajinu plnú endemitnej flóry, lagún a vodopádov. Ak sa rozhodnete cestovať na Madeire autom, je dobre poznať jedno zásadné pravidlo a to vyberať si vždy čo najviac kľukatú cestu. Dôvod je jednoduchý, priama cesta je kolmicou na strmé svahy. A tak po tejto škole kolmej jazdy na „strechu ostrova“ konečne odstavíme auto na parkovisku pred levadou. Január je obdobie, kedy ostrov nie je preplnený turistami napriek tomu, že teplotné výkyvy v priebehu roka nie sú až také veľké. Levada 25 fontán je veľkým lákadlom, a preto po obehnutí skupinky turistov so sprievodcom sa konečne ponárame do tejto zelenej záhrady.
Po pohladení vodopádu a lagúny príroda uznala, že je načase trochu rozpustiť dav ľudí na úzkych chodníčkoch a postupne silnejúcim dažďom si vyčistila túto svoju zelenú komôrku. A tak po úvodných dňoch plných slnka sme konečne využili nepremokavé vetrovky. Hustý dážď a silný vietor boli akoby adrenalínovou injekciou, ktorá spôsobila, že kopec k autu sme vybehli ako po eskalátore. Na hotel sme sa vrátili kompletne premočení, ale nesmierne spokojní a rozhodnutí už zostať na izbe a vychutnať si pokojný večer.
No stačil jediný lúč slnka a vedeli sme, že treba využiť možno poslednú šancu na nedaždivý západ slnka v „Ponta do Pargo Lighthouse“. Tento maják zdobí najzápadnejší výbežok ostrova a hrdo sa vypína na zelenej pláni vysokého útesu. Posledné lúče podávajúce si ruku s lúčmi svietiaceho majáku, krvavé zore, čierny búrkový oblak nad oceánom a silný vietor ohýbajúci všetko čoho sa dotkne, akoby zastavili čas a dovolili nám vryť si tento krátky, ale o to viac intenzívny okamih hlboko do pamäti. Avšak moje inštinkty mi stále hovorili, že tá správna scéna na nás stále ešte čaká.
Ráno opúšťame Paul do Mar. Sychravé počasie a silný vietor sú vhodnými spoločníkmi na objavovanie ostrova v teple auta. Naším ďalším cieľom je Porto Moniz. Tieto vulkanické jazierka ležiace na pobreží tesne pod mestom sú navštevované ako prírodné kúpaliská, teda jedno z mála miest na ostrove, kde sa dá okúpať. V silnom vetre sa ale jazierka v čiernych skalách zmenili na biele koberce spenených oceánskych vĺn. Po krátkej prechádzke týmto malebným letoviskom sme sa rozhodli ochutnať domácu kuchyňu v odporúčanej reštaurácii Restaurante SolMar v malom rybárskom mestečku Seixal. Inšpiráciou nie len na návštevu tejto malebnej reštaurácie, ale aj mnohých ďalších miest na ostrove bol Luckin cestovateľský blog Coucou. Pre milovníkov rýb je Madeira gurmánskym rajom a ani my sme neodolali oceánskym tvorom a ochutnali domácu espadu, úhorovitú čiernu rybu pripomínajúcu dávneho pterodaktyla. Kto ale nemá chuť na čiernu potvoru, má na výber inú dobrotu z bohatej palety plodov oceánu.
Väčšina hlavných cestných ťahov vedie sieťou tunelov, ktorými je celý ostrov doslova pretunelovaný. Cestou do Sao Vicente sme na malý okamih odbočili z hlavnej cesty k malebnému vodopádu rútiacemu sa z kolmého útesu priamo do oceána, ktorý ho úplne pohltil. Jeden z mála okamihov dňa, kedy sme nemokli ale mohli aspoň na malú chvíľu vnímať túto panenskú nádheru. Pred nami bolo Sao Vicente, miesto nášho posledného ubytovania na ostrove a nás čakali posledné 2 dni. Večer nás privítal veľmi príjemný pán v našom vidieckom byte v dome nad mestom. Sao Vicente je maličké mestečko v malom údolí na brehu oceána. Centrum tvorí kostolík a zopár obchodíkov. Ostatné domy sú rozptýlené po okolitých svahoch. Náš domáci nám dal veľmi zaujímavý výklad o tradičnom pestovaní hrozna a jeho transporte v kožených mechoch na chrbtoch vinárov do všetkých častí ostrova. Po ochutnávke nesmierne sladkého vína nás ale prešla chuť na ďalšie degustácie a uprednostnili sme čaj z čerstvých byliniek z jeho záhrady. Nevedno, čo nám natrhal za bylinky, ale bolo ich dosť a čaj z nich bol naozaj výborný. A tak sme sychravý deň zakončili luxusne s bylinkovým čajom v kamennom domčeku nad mestom.
Je šiesty deň ráno a tak ako každý deň, vkladám do vrecka krabičku. Posledný deň, posledná šanca nájsť správne miesto a správny okamih. Po toľkej kráse čo sme videli, som sám nevedel, či vôbec môže byť ešte niečo krajšie a vhodnejšie. Ale akýsi inštinkt mi stále nedal zelenú a hovoril, aby som čakal. Po kľukatých cestičkách sme sa rozhodli preskúmať poslednú časť ostrova a nájsť levadu “Um caminho para todos” nad mestečkom Santana. Santana je známa skanzenom pôvodných vidieckych farebných domčekov so slamenými strechami, ktoré nám pripomínali veľké vtáčie búdky.
Po chvíľke motkania sa v skanzene sa posledný krát vydávame na zelenú strechu tohto magického ostrova. Auto sme zaparkovali na malom parkovisku v Pico das Pedras a vydali sa smerom ku Queimadas, malej rozprávkovej osade uprostred divočiny. Keď som ju prvýkrát videl na obrázkoch, neveril som, že je skutočná. Ale prechádzajúc cez záclony obrích papradí, obklopených stromami porastenými machom sa to neuveriteľné stávalo skutočným. Tento malý kúsok rozprávky nás preniesol do inej dimenzie, do krajiny snov a fantázie, z ktorej sa vynorili chalúpky obklopené machom, kvetmi a všetkými odtieňmi zelenej. V nemom úžase sme prechádzali touto rajskou záhradou snažiac sa vdýchnuť do seba všetky jej vône. Akoby sám ostrov vedel, že toto je okamih lúčenia a chcel sa s nami rozlúčiť v plnej kráse.
Vracajúc sa k autu som bol presvedčený, že to správne miesto na ktoré čakám celý čas bude na brehu oceána, tesne v kontakte s vlnami oblizujúcimi tento kúsok raja, na opustenej pláži pokrytej okruhliakmi a obklopenej strmými útesmi. Hoci sme boli na ostrove už skoro týždeň, takéto miesto sme nenavštívili. A tak pod mojou zámienkou dotknúť sa oceána, Janka nakoniec objavila jednu cestičku na pobrežie. Posledná šanca, neplánované miesto, neistota a nedôverčivosť v zmysel tejto odbočky sprevádzali schádzanie po kľukatej ceste pod strmý útes. Na samom konci asfaltovej cesty sme zostali stáť v nemom úžase tvárou v tvár neskutočnej sile a živelnosti, na mieste pod všetkou tou zeleňou a nehou pestrofarebných kvetov, obklopení studenými útesmi hladiac na stenu z vĺn valiacich sa priamo na nás.
Ten pocit keď sa pozeráte na masu vody, ktorá sa búrlivo dvíha a rastie približujúc sa k brehu vytrhávajúc z dna drobné kamene ktoré vystreľuje akoby z dela. Malý okamih na tejto scéne nespútanej prírody, kedy viete že ste tu iba návštevník a ste vďačný za tú malú chvíľu, kedy môžete byť súčasťou niečoho tak divokého a bláznivého, že musíte utekať pred vlnami snažiac sa zachrániť všetky fotoaparáty, aby ich vlny nespláchli ako smietku prachu. Vedel som, že toto je to miesto a ten okamih, ktorý je tak jedinečný, tak ohromujúci a tak divoký, pod všetkou tou nádherou ostrova na okraji nespútanej sily, okamih neskutočne originálnej romantiky, okamih odohrať hlavné dejstvo…
Dovidenia Madeira, ty ostrov nespútanej divočiny mnohých tvárí.