Je 21:30 a sedíme pri bylinkovom čaji z čerstvo natrhaných Madeirských bylín z terasovitej záhradky nad Atlantikom, u nášho domáceho v Sao Vicente. Sme už piaty deň na tomto neskutočne nádhernom ostrove v Atlantiku, ktorý svojimi levadami, kľukatými, strmými cestičkami, flórou a útesmi bičovanými vlnami pripomína jednu veľkú botanickú záhradu. Cestovanie je ako droga, ktorej sa nechcete zbaviť, lebo vás núti rozširovať si obzory a objavovať to mnohé nepoznané, ktoré je všade okolo nás. A keďže sa hovorí, „ako na Nový rok, tak po celý rok“, rozhodli sme sa Nový rok začať malou dávkou uspokojujúcou náš cestovateľský apetít. Vianoce prešli neskutočne rýchlo a my sme 30.12.2017 sadli do vlaku smer Praha. Vôňa veľkomesta bola ale iba malá aklimatizácia pred našou cestou na ostrov označovaný ako „perla atlantiku“.
1.1.2018 už na palube portugalského lietadla opúšťame pevninu a cez tlakovú vlnu veľmi strmého vzletu sa dostávame nad oblaky nechávajúc svietiace mesto hlboko pod nami. 4 ročné obdobia nášho klimatického pásma sa v priebehu najbližších 6 hodín zmenia na mierne mediteránne pásmo s veľmi jemne kolísajúcou celoročnou teplotou. A keďže tie najlepšie veci si treba zaslúžiť, meškanie letu z Prahy nám dáva príležitosť naplno využiť svoje orientačné schopnosti na letisku v Lisabone a trochu si ponaťahovať strnuté nohy pri ‚bežkaní‘ letiskom k ďalšiemu lietadlu odlietajúcemu na Madeiru. Lietanie v noci má dve výhody, môžete spať počas letu a nevidíte kam lietadlo pristáva, čo v prípade madeirského visutého letiska na vlnách oceánu určite oceníte. Pri našich potulkách cestou necestou si vždy radi trochu okoreníme cestovanie, a preto sme po pristátí na Madeire nemali žiadne ubytovanie a rozhodli sme sa sladko prespať do rána na lavičke v prítmí letiskovej haly.
Plánovaný východ slnka a prvý pohľad na oceán v skorých ranných hodinách sme si vychutnali až po vybavení auta okolo 8:30. Slnko v tejto oblasti vykúka o niečo neskôr. Konečne naše auto, naložené dva malé ruksačiky a Madeira pred nami. Ten pocit nepoznaného, nového a exotického nás lákal vnoriť sa čo najrýchlejšie do divočiny ostrova. Madeira je akoby vypľutá z oceánskeho dna. Strmé skalné útesy vyrastajúce zo samotného oceánu pokryté na jednej strane všetkými odtieňmi zelenej, na druhej strane s pustými vulkanickými zubami akoby hryzúcimi veľké oceánske vlny na menšie kúsky. Pocit keď si konečne po všetkých „papierovačkách“ sadnete do auta a naštartujete je akoby spúšťač neskutočnej emócie…konečne je všetko nachystané… Z letiska sme sa vydali rovno na SV výbežok do Ponta de Sao Lourenco. Za pár minút jazdy a zvykania si na naše nové autíčko sme dorazili k sopečným útesom, vyčnievajúcich strmhlav z oceánu, kde strohý zelený porast pokrývajúci červenozem a biela pena rozbíjajúcich sa vĺn vytvárali scenériu, ktorá bola akoby vstupnou bránou do všetkého, čo nás na ostrove ešte len čakalo.
Na našich spoločných cestách sa vždy niečo naučím, a stále viac si uvedomujem, že by som mal niekedy viac počúvať Janku. Škoda že som si to neuvedomil aj keď mi hovorila, aby sme si zobrali so sebou vodu. Postupne silnejúce ranné slnko a 4 hodinová prechádzka po rozpálených skalách mi viac a viac pripomínali tento malý-veľký deficit. Napriek tomu ak sa rozhodnete ísť na toto miesto, a náhodou tiež budete bez kvapky vody, nedajte sa isto odradiť a prejdite si túto magickú cestu až na samý kraj, na samý kraj útesu s pohľadom upretým na strmé steny a majestátny oceán, ktorý pohlcuje všetko naokolo oblizujúc ten malebný kúsok zeme na ktorom stojíte. Od momentu, keď sme opustili letisko, nám bolo jasné, že čas tu, bude časom neustále rastúcej eufórie. Rástla každým objaveným kúskom viac a viac.
Naše prvé ubytovanie bolo v hlavnom meste Funchal. To 100tisícové mesto vôbec nevyvoláva dojem veľkého mesta. Malé centrum na pobreží rastie cez nespočetne kľukatú sieť ulíc strmo do okolitých kopcov. Mesto sme si obľúbili hneď od prvého momentu. Nádych portugalskej architektúry v kombinácii s úžasnou vianočnou výzdobou. Ak si niekto myslí, že pod palmami sú smutné Vianoce bez ducha, veľmi sa mýli. Nikdy v živote sme nevideli viac vianočne vyzdobené mesto. Vo večernom šere svietilo ako jeden veľký vianočný stromček. Idúc mestom sme nevedeli, kam sa skôr pozerať. Úzke uličky s pomaľovanými starými drevenými dverami, svietiace palmy, betlehem v nadživotnej veľkosti, skanzen ľudovej dediny, gigantický Santa Klaus, žlté autobusy…a náš pôvodný plán ísť nájsť supermarket sa veľmi plynulo zmenil na objavovanie nočného mesta. Rýchlo sme zabudli na únavu z celého dňa a pár hodín spánku na letisku a nechali sa unášať duchom nočného Funchal. Druhý deň sme začali raňajkami na teraske s pohľadom na oceán. Poučený z predchádzajúceho dňa sme sa v tričku a kraťasoch ponorili do objavovania hlavného mesta.
Naším cieľom bola Monte Palace Tropical Garden. Táto magická tropická záhrada sa rozprestiera nad mestom a najjednoduchším spôsobom je vyviesť sa k nej priamo z centra mesta lanovkou. Hneď získate dva benefity, behom 10 min ste v tropickej záhrade a vidíte celé mesto z vtáčej perspektívy. Zároveň si viete kúpiť hneď lístok na ďalšiu lanovku z tropickej záhrady do botanickej záhrady. My sme sa vyviezli do tropickej záhrady, ktorá nás hneď pohladila exotikou flóry všetkých svetadielov. Kto neochutnal miestny „Bolo do Caco“ neochutnal Madeiru. Tento lokálny chlieb z múky, kvasu a batatov, pečený na rozžeravených platniach, plnený slaninou, syrom alebo len potretý bylinkovým maslom je naozaj neskutočnou pochúťkou. Druhý deň sme mali v pláne prebrázdiť hlavné mesto a jeho zákutia.
Večer sme ale neodolali západu slnka z Cristo Rei. Táto obrovská socha Krista s otvoreným náručím smerom k oceánu akoby chcela privítať a objať každého, kto na toto miesto vkročí. Škoda iba, že sem tam nedá aj nejaké to zaucho tým, čo devastujú chodníček vedúci od nej smerom k oceánu.
Ráno po návšteve miestneho trhoviska opúšťame teritórium hlavného mesta. Strmá cesta rýchlo strmhlav stúpa na parkovisko pod vrchol Pico do Areeiro, do výšky takmer 1800 m n. m. V nemom úžase hľadíme na horské štíty a hlboké údolia. Hrebeň medzi Pico do Areeiro a Pico Ruivo sa dá považovať za najnáročnejšiu prechádzku na ostrove. Úzkou cestou zostupujúcou radom strmých schodov, vytesaných tunelov a zavesených traverzov v kolmých skalných stenách sme zostúpili 1200 m do doliny, aby sme sa mohli začať štverať do výšky skoro 1900 m n. m., na najvyšší vrchol Madeiry, Pico Ruivo. Po namáhavom výstupe si ale uvedomíte, že ak sa chcete vrátiť k autu, musíte ten zostup a výstup absolvovať ešte raz.
Magická príroda je ale ako proteinový doping. Neviete sa nasýtiť tej divokej zelenej nádhery, a tak si ani neuvedomíte ako letí čas. Iba únava po 5-tich hodinách stúpania a klesania vás vráti do reality. Na Madeire je zvláštne to, že napriek neskutočne bohatej flóre tu nestretnete skoro žiadneho voľne žijúceho tvora. Preto keď sme na ceste k autu pri západe slnka uvideli v skale sa pasúce tri tučné vtáky pripomínajúce prepelice, bolo to ako vidieť nejakého mýtického tvora. K autu sme sa vrátili náležite unavení s predstavou viac ako hodinového šoférovania do nášho ďalšieho ubytovania v mestečku Paul do Mar…
…