Na cestách navštívite veľa zvláštnych miest, ale to kam sme sa dostali bolo asi najzvláštnejšie miesto, ani nie tak pre svoj vzhľad, ale pre svoju atmosféru. Zaparkovali sme v úzkej strmej uličke. Starček, ktorý vyšiel z kamenného toskánskeho domčeka bol plný života a tešil sa, že sme dorazili. Ako sme si neskôr všimli, jeho nadšenie bolo pravdepodobne zintenzívnené nejakou pochúťkou tekutého charakteru. Po privítaní sme sa rozhodli najskôr pozrieť bývanie a prebrať kľúče a až potom vybaliť auto. Starenku opierajúcu sa o auto sme si všimli až keď sme popri nej prechádzali a zastavila nás. Až vtedy sme si uvedomili, že to je kontaktná osoba, s ktorou sme komunikovali a dohadovali ubytovanie. Stála opretá o auto a jej pohľad bol mystický, až nenávistný. Premerala si nás pohľadom a otvorila „pandorinu skrinku“
…..ticho noci a akási temnota nás úplne pohltila ako keď sa spustí hmla. Doteraz úplne nevieme, s čím mala toskánska starenka problém, ale z útržkov, čo sme vyrozumeli bola dôvodom Janka a náš neskorý príchod. Ak by sa dala zhmotniť akási zloba ľudského srdca, tak by sme asi boli v jej epicentre. Naozaj veľmi nepríjemná situácia ktorú ťažko opísať…stáli sme v tichej tmavej uličke pri kamennom toskánskom domčeku neskoro v noci a podivná žena na nás rozprávala a nechcela nás pustiť ďalej. Chudák dedko sa iba prizeral a snažil sa odlahčiť situáciu. Nakoniec po malej výmene názorov sme sa konečne pohli smerom k domu, nad ktorým bol ďalší drobný kamenný domček, ktorý mal byť naším „základným táborom“ na ďalších pár dní. Avšak atmosféra toho miesta nám naháňala hrôzu a aj samotný fakt, že podivná žena ani nepodala Janke pri predstavení ruku ale odtiahla sa ako od svätenej vody iba zintenzívnili nepríjemný pocit z toho miesta. No nerád sa vyjadrujem o ľuďoch hanlivo, ale keď nazvem tú starenku „ježibaba“, myslým, že tým nič nepokazím. Krátko na to, ako sme si pozreli náš malý domček sa za dverami objavil opäť prízrak ženy a naznačil mi, že mám ísť za ňou na terasu. Janku ale zavrela v domčeku. Asi nikdy nepochopím túto časť dejstva, kedy som sedel s ježibabou na teraske a hovorila mi všetko možné od princeznej Sisi až po Bosnu a Hercegovinu a dôležitosť času. Scéna ako z filmu, ja som sedel na terase, Janka zavretá za moskytiérou asi meter od nás a “zlatá starenka” medzi nami ako čarodejnica. Po chvíli som už ale nedokázal pozerať do tých zvláštnych očí a prerušil som našu nezmyselnú debatu. Starenka sa iba zdvihla a odišla. Stačil mi jediný pohľad na Janku a obaja sme vedeli že myslíme na to isté, na odchod z tohto začarovaného miesta. Tak sme sa uprostred noci vrátili k autu, unavení, nevediac kde budeme hľadať ubytovanie a hlavne bez nafty … úplná „toskánksa idylka“. Pred odchodom ma Janka ešte presvedčila, aby som zašiel za starenkou aspoň povedať, že nezostaneme ale si nájdeme iné bývanie. A tak pohľad na plačúcu siluetu pri sviečkach v tradične zariadenej toskánskej obývačke iba upevnil naše rozhodnutie opustiť toto magické miesto.
A tak začalo ďalšie dejstvo tohto nekončiaceho dňa. Ak ste mali niekedy pocit, že ste miesto jedného dňa prežili celý týždeň, tak isto viete, o čom hovorím. Nájsť o polnoci čerpaciu stanicu v toskánskych lazoch, spoliehajúc na pomoc u talianky hovoriaceho domorodého osadenstva potulujúceho sa nočnými cestiškami medzi olivovými hájmi nie je veľmi šťastné riešenie. Nakoniec sa nám podarilo nájsť v neďalekom mestečku zdroj paliva a síce nám automat „zožral“ 10 eurovú bankovku (našťastie opäť zvíťazila ženská intuícia a Janka mi nedovolila tankovať za 50 EUR), neodradilo nás to opäť si natrénovať vkladanie kreditnej karty do pocestných „mašiniek“. Unavení, pomerne psychycky rozhodení sme stáli na vyľudnenej čerpacej stanici a rozmýšľali, čo ďalej. Nájsť nejaký hotel o polnoci neprichádzalo do úvahy, a tak sme sa rozhodli hľadať nejaké miesto, kde prespíme či už v stane, alebo v aute.
Ak ste niekedy v noci hľadali také miesto, viete že to nie je až také „eassy“, lebo rúško noci mení všetko ľahko predstaviteľné na ťažko realizovateľné. Tak po preskúmaní okolia na navigácii sme si zvolili približný smer, na ktorý bolo menej domov a rozhodli sa nájsť miesto v prírode na prespatie. Po dlhšom motaní sa nočnými zákutiami Toskánska sme našli háj plný sŕn a zajacov a bolo mi jasné, že noc pod holým nebom asi nebude vítaná. Tak sme nakoniec zaparkovali a v aute bez slov zaspali…
Je 7:00 ráno 25.7.2017 a my sa budíme po náročnej noci, zlámaní, nevyspatí a uzimení na roli toskánskeho vidieka. Vždy je to veľký zážitok zobudiť sa ráno a vidieť, kde ste spali. Napriek všetkým problémom predchádzajúcej noci, zobudili sme sa naozaj nádhernom mieste. Olivové háje tiahnuce sa po okolitých kopčekoch, špicaté toskánske stromčeky, majestátne borovice a ticho okolitej krajiny pôsobili na nás ako balzam.
Obaja sme boli ešte pomerne v šoku z predchádzajúcej noci, a preto sme sa rozhodli pookriať pri raňajkách v olivovom háji a nájsť alternatívu nášho ďalšieho ubytovania. Toskánslo je skutočne magická krajina. Ranné lúče slnka plaziace sa po strieborných olivových listoch s farbou zlatistej pôdy veľmi rýchlo prečistili a z časti premazali spomienky na nočné dobrodružstvo.
S veľkou radosťou sme vytiahli na karimatku potraviny z nákupu v Sirmione a urobili si úplnu rannú idylku, narúšanú neustále sa vracajúcim pocitom stretnutia s ježibabou, prepadnutého ubytovania v hodnote 300 EUR a úvah, kam a čo ďalej. Toto bol jeden z mnohých okamihov na našej ceste, kedy sa nám zmenili plány a my sme museli nalistovať lekciu s názvom „improvizácia“.
Začal sa boj s časom, keďže naše notebooky boli vybité a snažili sme sa cez mobil nájsť ubytovanie na ďalšie 4 dni, kým sa nám aj tie úplne vybijú. Nakoniec sme si objednali a zaplatili cez mobil ubytovanie vo Florencii.
Náš veľký únik do Florencie bol ešte ťažko skúšaný lokálnymi cestičkami, ktoré dokonale pretestujú vaše vodičské schopnosti – strmé, úzke a neprehľadné. Aby toho ešte nebolo málo, začali sme postupne bojovať s navigáciou, ktorú sme sa často snažili presvedčiť, že máme pravdu my a nie ona. Check in v našom novom byte vo Florencii bol možný až od 15:00, a tak sme zaparkovali kúsok od centra v rozhodnutí ísť aspoň na okamih nahliadnuť do tejto kolísky umenia. Obedné slnko neskutočným spôsobom spríjemňovalo našu úvodnú Florentskú ochutnávku. Tak na pravé poludnie sediac na zemi námestia Piazza di Santa Croce sme sa započúvali do árií miestnej opernej devy, ktorá ako keby vytušila, že náš operný zážitok vo Verone bol smutným príbehom, a rozhodla sa nám zlepšiť náladu. Po tomto príjemnom posedení na rozpálenej dlažbe námestia sme zmenili kurz na Piazza del Duomo, aby sme sa dotkli pohľadom štvrtej najväčšej katedrály v Európe – Santa Maria del Fiore. Zástup ľudí čakajúci pred katedrálou sa tiahol rozsiahlym námestím a strácal sa v dave tejto hýbajúcej sa masy. Napriek tejto živej hmote tiel, ktorá vás doslova obalila sme mali neskutočný pocit z tejto dominanty Florencie.
Do 15 tej nám zostávalo ešte trochu času, tak sme sa rozhodli niečo zjesť. Od začiatku našej cesty sme sa tešili na okamih, kedy si dáme pravú taliansku pizzu, tak sme sadli do malej reštaurácie kúsok od hlavného námestia, a dali si denné menu, šalát z rukoly a cestoviny. Predstava že Taliansko je stelesnenie gurmánskeho zážitku sa zatiaľ veľmi nezhmotňovala.
Najväčším problémom nášho pobytu vo Florencii bolo parkovanie. Keďže sme bývali takmer v centre, v malej uličke, kde mohli parkovať iba domáci, museli sme nechať auto na jednom z platených parkovísk, na neďalekom námestíčku, kde cena parkovania na hodinu bola min 2 EUR. To nie je až taká strašná cena, ale keď si to prerátate na 5 dní, ktoré nás čakali vo Florencii, dá vám to sumičku, ktorú tu radšej ani nebudem písať. Po malom šoku z parkovania sme sa konečme presunuli na byt, kde sme si takmer po 3 dňoch na cestách mohli povedať “zlato, sme doma”.
Ten taký príjemný pocit istoty náhradného domova a únava po prvých 3 dňoch na cestách a napoly prebdenej noci na nás doľahli ako droga. Avšak hlad na seba nedal dlho čakať a keďže naša noc v aute a pol dňa parkovania na príjemnom obednom slnku trochu prekvasil náš nákup zásob, museli sme väčšinu vecí vyhodiť, lebo už začínali v kufri “behať”. Tak sme sa vybrali kúpiť nové zásoby potravín a preparkovať auto, lebo sme našli parkovisko, kde bolo od 20:00 do 8:00 parkovanie zdarma, čo znamenalo ušetrených 24 EUR parkovania. Našli sme príjemné parkovisko asi 5 min chôdze od nášho bytu, ale nebolo na ňom žiadne voľné miesto, čo sme sa ale rozhodli zmeniť, lebo ani jeden z nás už nemal energiu na ďalšie hľadanie a presuny Florenciou, kde šoférovanie v uličkách preplnených chodcami a skútrami pripomínalo skôr Bangladéš ako Florenciu.
Na parkovisku osamelo sedel na obrubníku mračiaci sa ujo a hrýzol žemličku. Ako sme si všimli už keď sme vchádzali na parkovisko, riadil tam prichádzajúce autá, a tak sme sa ho rozhodli osloviť, či nám nepomôže s naším parkovacím problémom. Po malej výmene pohybov (keďže on nevedel anglicky a my taliansky) nás umiestnil na kraji parkoviska s tým, že máme chvíľu počkať a uvoľní sa miesto. A naozaj, krátko na to skutočne odišlo jedno auto a my sme mohli konečne spokojne zaparkovať. Veľmi milé bolo aj to, že nám podržal to voľné parkovacie miesto až kým sme na ňom nezaparkovali a doslova z neho vyhnal už parkujúce auto z českou poznávacou značkou. Až v momente, keď si vypýtal zopár drobných na kávu sme pochopili, že to je jeden z mnohých samo zamestnávajúcich sa pracovníkov, ktorí si veľmi originálnym spôsobom privyrábajú na verejných parkoviskách ako nikým nezamestnávaní parkovací asistenti. Návrat na byt, chleba vo vajíčku a privreté viečka zhasli svetlo za týmto náročným dňom.