Florencia je mesto mnohých tvárí, iná je ráno, iná na obed a iná v noci. Mesto v noci žije svojím životom, ulice sa zapĺňajú, obchody ožívajú, hmýriaci sa dav sa mení na módne mólo rozopatých košiel, letných šiat, úsmevov a vôní rôznych parfémov. Nočná prechádzka ulicami Florencie je ako zhmotnenie definície romantiky, a keď ju ukončíte na jednom z mostov, kde si vychutnáte západ slnka a pohľad na známy Ponte Vecchio, tak to je ten moment, kedy sa zastaví čas a vy žijete a dýchate iba pre Florenciu.
Tiež sme navštívíli túto nočnú školu romantiky, len sme ju trochu po našom obohatili o pravú florentskú zmrzlinu zo známej Gelateria La Carraia. Naozaj výnimočná zmrzlina mala iba jeden malý nedostatok, neskutočne sa topila, a tak nám tento hustý krém romanticky stekal po rukách a kvapkal všade, kade sme išli. Ako sme si všimli, tento nedostatok nemali iba naše kornútky, ale všade na okolí stáli turisti oblizujúci si prsty, ruky a snažiaci sa nekvapnúť si na večerné róby. A tak nočný západ slnka na St Trinity Bridge sa zmenil na hľadanie časti mosta, kde nie je nakvapkané, aby ste sa mohli posadiť a vychutnať si atmosféru neskutočného pokoja znášajúcu sa nad mostami Florencie.
Jednou z dominánt Florencie je aj vyhliadka Abbazia di San Miniato al Monte, avšak stúpajúc po stmej úzkej uličke sme pochopili, že omnoho zaujímavejší pohľad na mesto bude z pevnosti Forte di Belvedere. Musíte síce zaplatiť zopár dukátov, ale pohľad na Florenciu naozaj stojí za to. Tak iba hľadíte v nemom úžase na toto mesto miest a zamýšľate sa, ako je vôbec možné že ho vybudovali takí istí smrteľníci, ako my.
Naša cesta pokračovala veľmi intuitívne ďalej za naším plánovaným cieľom. Našťastie istí veľmi šikovní ľudia vymysleli navigáciu a tak sa nám nakoniec cez preplnené priestrasntvo pod bazilikou podarilo dostať na schodisko baziliky, ktorá patrí medzi najvyššie body vo Florencii. Ako správni turisti, sme si pod schodiskom narýchlo pozreli autobusový spoj do mesta, lebo sa nám nechcelo ísť pešo späť. Keďže nám išiel asi za 15 min, narýchlo sme vybehli po schodisku ku bazilike, ale zastavila nás veľká zavretá brána a my sme si uvedomili, že vchod je asi niekde inde. Tak sme dali iba smutný pohľad cez bránu a rýchlo zbehli na zastávku. Vo Florencii je zvykom kývať na autobus, kým nezastane. To sme veľmi rýchlo pochopili, keď autobus prešiel popri nás a my kývajúc rukami ako dvaja pomätenci sme donútili šoféra aby si nás všimol. Inak by naša snaha o zjednodušenie si cesty vyšla nazmar. V autobuse sme si ale uvedomili, že nemáme lístky a absolútne sme netušili, kde ich zohnať, keďže na zastávke nebol žiaden automat. Tak sme iba sedeli a sledovali cestujúcich, ako si spokojne cvikajú svoje lístky. Vysvetľovanie revízorovi, prečo nemáme lístok by bolo ešte zaujímavým záverom dňa. V meste sme preto radšej vystúpili, lebo sa nám veľmi nezdal smer kadiaľ sa autobus uberal. Na zastávke sme zistili, že obchádza celé centrum, kým zastane za mostom kúsok od nášho bytu. Tak po veľmi provizórnej komunikácii s domácimi taliankami sme sa dozvedeli, že sa dá lístok kúpiť aj priamo u vodiča a pokračovali sme v ceste daľším spojom. Cesta autobusom vo Florencii je naozaj zaujímavý zážitok, veľké autobusy obchádzajú celé centrum, vyhýbajúc sa úzkym uličkám, malé autobusy brázdia ostatné úzke zákutia mesta. Náš autobus zastal na hlavnej stanici, kde sme sa dozvedeli, že má konečnú. Museli sme teda takmer 30 min čakať na ďalší spoj, ale aspoň sme si vychutnali nočný život na námestí na hlavnej stanici.
Florencia vás naozaj očarí a ani si neuvedomíte a zamilujete si ju. Zamilujete si tú spleť úzkych uličiek, tú dušu tohoto miesta sálajúcu nezvyčajný pokoj, tú inšpiratívnosť každého pohľadu do jej ulíc, do jej samotného srdca. Naša Florencia sa niesla v neskutočnom opojení z jej krás, opojení z neskutočnej toskánskej atmosféry nášho florentského bytu a v opojení z každého pohľadu nesúcom v sebe všetky znaky romantiky, pokoja a harmónie.