Cestovanie je ako škola pocitov. Neistotu z nového vystrieda pocit istoty a neskôr nostalgia z opúšťania. A tento cyklus sa opakuje stále dookola, lebo neustále objavujete nové miesta ktoré so sebou prinášajú nové pocity a nové emócie. Sicília sa nám vryla do srdca svojím jedinečným a neopakovateľným čarom. Najkrajšie na cestovaní je,že aj keď máte pocit, že opúšťate niečo neskutočne príjemné a myslíte si, že už nič krajšie neuvidíte, môžete si byť na 100% istý, že opäť nájdete ďalšie miesto, ktoré vás vtiahne do svojej atmosféry. Naša cesta zo Sicílie smerovala tentokrát do Luccy, čo znamenalo takmer 3 dni cesty. Míňajúc maják vo Faro Capo Vaticano a príjemnú dedinku neďaleko Salerna, ktré boli naším prechodným nočným útočiskom, sme prekročili hranicu regiónu „Tuscany“. Vracajúce sa spomienky prechádzajúc popri Florencii boli silnejsiše ako únava zo šoférovania a približujúca sa Lucca otvorila ďalšiu bránu do nesmierne pokojného a tichého mestečka pod horami. Historická Lucca ukrytá medzi hradbami je akoby chránená od hlučného a hektického životného štýlu. Po našom takmer 3 týždňovom cestovaní pôsobí ako balzam na dušu. Ubytovali sme sa v jednom historickom dome priamo za hradbami v centre mesta a veľmi rýchlo nás pohltila svojou pokojnou atmosférou. Popri tejto “Lucca” terapii sme si urobili výlet do národného parku Cinque Terre, ktoré sme mali na zozname miest, bez ktorých návštevy neopustíme Taliansko.
Ak ste navštívili túto magickú oblasť a chceli by ste ju popísať, isto by ste pochopili môj stav, keď som iba sedel za klávesnicou a zasnene sa vracal na toto naozaj jedinečné miesto. Malé farebné mestečká na útesoch, drevenné rybárske lode a nespočetné terasky v strmých svahoch zarastené vinnou révou. Všade naokolo pestrá paleta všetkých odtieňov zelenej, ktorá prechádzala do tyrkysovej farby mora, ktoré sa rozbíjalo na útesoch a peniac oblizovalo skalnaté pláže pod farebnou záplavou obydlí. Z Luccy sme vyrazili skoro ráno, aby sme už okolo 7:00 boli v Manarole, ktorá patrí medzi jedno z 5 známych miest regiónu Cinque Terre. Ešte večer sme rozmýšľali, ako sa dopravíme do národného parku, keďže nie je veľmi odporúčané ísť autom. Problémom je pomerne náročné šoférovanie po úzkych strmých cestách v útesoch a parkovanie. Ako sme sa ale presvedčili, parkovanie nebol až taký problém a na strmé uličky sme už boli zvyknutí. Podľa plánu sme o 7:00 zaparkovali na prázdnom „parcheggio“ nad Manarolou a strmou cestičkou sme sa pustili smerom k pobrežiu.
Atmosféra zobúdzajúceho sa mestečka a prvých lúčov slnka predierajúcich sa cez strmé svahy do úzkych uličiek doplnila ďalšie nové pocity už do pomerne pestrej palety tejto „talianskej školy pocitov“. Ak chcete zažiť skutočnú atmosféru cinque, isto tam choďte pred prvým ranným vlakom, ktorým dorazia prví turisti. Tiché uličky sa začínajú prebúdzať, otvárajú sa okenice, domáci obyvaelia a ubytovaní turisti si idú zaplávať na útesy, malé autíčka a miestny obchodníci s vozíkmi brázdia úzke ulice a predbiehajú sa k zásobovacím autám, ktoré sú odparkované vysoko nad mestom, na poslednom mieste, kde sa ešte dostanú. Odtiaľ si každý musí dopraviť tovar do svojho obchodíku už na vlastnú zodpovednosť a svojím vlastným originálnym spôsobom. Toto mravenisko miestnych zásobovačov a rybárov starajúcich sa o svoje lodičky spolu s prázdnymi chodníkmi a prázdnymi vyhliadkami má neskutočné čaro. Žiaden hluk, žiadne davy turistov, TICHO v tejto harmónii všetkých farieb dodalo našej dvojhodinovke v Manarole neopakovateľné čaro.
S narastajúcim počtom ľudí v uliciach sme opustili našu rannú idylku a vybrali sa do ďalšieho mestečka – Riomaggiore s úmyslom rannej kávy a raňajok v lokálnom podniku na útese. Auto sme museli nechať vysoko nad mestom, keďže parkovisko už bolo obsadené. Po krátkom rozhodovaní ovplyvnenom dlhým zostupom do mesta a zvyšujúcou sa teplotou, sme si vychutnali pohľad na mesto z útesu a rozhodli sa zájsť viac do srdca národného parku a preskúmať odľahlejšie mestečko Vernazza. Ak sa rozhodnete objavovať krásy Vernazzy iným spôsobom ako vlakom a loďou, pripravte si naozaj pevné nervy na nesmierne strmú cestu cez terasové políčka v útesoch, kde je iba zopár úsekov, kde prejdú 2 autá popri sebe, a tak vždy vozidlo idúce do kopca musí cúvať na najblyžšie širšie miesto, aby sa vedeli obísť. Táto takmer 6 km dlhá hra nás zaviedla na prekvapivo voľné parkovisko nad mestom, kde sme s veľkou radosťou nechali auto a pokračovali ďalej peši. Chôdza je tu najistejší spôsob dopravy. Hneď ako sme zišli do mesta sme pochopili výhody ranného mestského turizmu. Brány Vernazzy sme prekročili krátko pred 11:00 a mesto už žilo svojím komerčným turistickým ruchom. Napriek tomu nás ale opäť pohltilo svojou atmosférou. Stačí zabočiť do neznámej úzkej tichej uličky a hluk mesta sa akoby šibnutím čarovného prútika zmení na miestnu romantiku úzkych uličiek a sušiaceho sa prádla pod otvorenými drevennými okenicami.
Cinque Terre je známe najmä pešou turistikou medzi jednotlivými mestečkami po strmých svahoch a terasových políčkach. Je ale nevyhnutné mať zakúpený lístok. S pribúdajúcim množstvom turistov priamoúmerne narastala naša chuť opustiť mesto, aby sme si z neho odniesli harmóniu farieb a jeho romantickú atmosféru.