Na 3 týždne sme vymenili náš každodenný zabehnutý rytmus za road trip slnečným Talianskom. Konečne dozrel čas a po 5 dňoch na cestách s Michal Veselský alias Mimi sme sa rozhodli s vami podeliť o všetko, čo nás stretáva a vtiahnuť vás nezvyčajným spôsobom dvoch objektívov (vysvetlíme neskôr) do deja tohoto nášho príbehu. Dúfam, že zopár mojich fotiek v kombinácii s Mimiho osobitým štýlom písania vám spríjemní čas, nech ste kdekoľvek.
Je 5:05 ráno 23.7.2017 a opúšťame Slovensko. Krvavé ranné zore v spätnom zrkadle, blikajúce veterné mlyny a vidina dobrodružstva….ten pocit keď opustíte všetko každodenné, všetko zabehnuté, vytrhnete sa zo svojho bioritmu a rozhodnete sa opäť prežiť to príjemné vibrovanie narastajúce s ubiehajúcimi kilometrami a vzďalujúcim sa pocitom istoty domova. Krátko po obede nás privítala slnečná Verona a s ňou aj malý útulný bytík takmer v jej samotnom srdci (len nejakých 20 min chôdze od centra).
Príjemný majiteľ bol náš prvý originálny talian, s ktorým sme mali tú česť. Predstavil nám byt, ktorý sme si na jednu noc prenajali a zároveň nám dal veľa užitočných gastronomických rád, ktoré sme boli rozhodnutí poslúchnuť. Nedal nám však návod, ako prežiť v podkrovnom byte pre trpazlíkov, kde jediné miesto na vystretie sa pre bežné proporcie nad 180 cm bolo iba po osi bytu. Problémové boli ale všetky ostatné časti bytu, ako kuchyňa, spálňa, kúpeľňa… V spálni väčšinu času trávite v horizontálnej polohe, avšak kúpelňa a s ňou spojené všetky úkony týkajúce sa každodennej hygieny s toaletou v 90° predklone a sprchovanie poklečiačky…to už bol pomerne špecifický zážitok, ktorý netúžite aby sa opakoval. Večer vo Verone sa niesol v rúšku unavených očí a v odhodlaní pozrieť čo sa dá. Po snahe najesť sa v miestnej reštauráciii, ktorú nám poradil majiteľ sme nakoniec oslávili začiatok cestovania v inej príjemnej reštaurácii chutným jedlom s lokálnym pivom vo vinných pohároch (asi nejaký taliansky zvyk). Nočná Verona vás určite osloví svojím čarom a keď sa rozhodnete počúvať operu z Arény stojacej priamo v centre, nerobte to, nič nebudete počuť. My sme tiež rýchlo pochopili, že operný zážitok z námestia asi nebude veľmi kvalitný a po 3 hodinách spánku a takmer 9 hod jazdy sme boli radi, keď sme okolo polnoci konečne dorazili do príjemne prehriateho bytu, otvorili všetky okná a ľahli si spať s úmyslom fotenia rannej Verony.
24.7.2017, 4:30 ráno nás zobudil budík a prvé kvapky, ktoré na nás padali cez otvorené strešné okno, ktoré sme s námahou a hodnou dávkou vynaliezavosti pred spaním otvorili. Asi nikdy sme ale neboli za búrku tak vďační, lebo sme sa iba otočili na druhú stranu a s pocitom „veď je búrka“ sme opustili naše úmysly prechádzky rannou Veronou. O 7:30 sme to už ale nevydržali a vybehli aspoň na malý okamih pofotiť rannú atmosféru Verony. Okolo 9:00 sme boli dohodnutí s majiteľom, že sa odubytujeme a pôjdeme si dať rannú kávu do centra a naplánujeme ďalšiu cestu. Dohovoriť sa v Taliansku po anglicky je často dosť nemožné, hlavne keď hľadáte takú bežnú vec, ako potraviny a neviete, kde ich nájsť. Nakoniec po veľkej snahe a vynaliezavosti v posunkovej reči sme našli malý lokálny obchodík, kde nám milá predavačka dokonca rozkrojila žemle a nakrájala do nich salámu. Bola síce veľmi zlatá, ale 3 žemličky so salámou „a la nitran“ takmer za 12 EUR nás hneď upozornili, že náš rozpočet asi bude trochu iný ako sme predpokladali.
Naším ďalším cieľom bolo stredoveké mestečko Sirmione na brehu Lago Di Garda. Tu sa začal tiež náš každodenný boj s parkovaním. Úplne samozrejmá vec, ako parkovanie nabral počas nášho cestovania úplne inú dimenziu založenú na dvoch premenných – voľnom parkovacom mieste a jeho cene. Historické centrum Sirmione rozprestierajúce sa na úzkom výbežku zasahujúcom niekoľko kilometrov do jazera je uzavreté pre autá, tak nám zostávalo iba hľadať voľné miesto, čo sa nám podarilo asi 20 min chôdze od centra. Zaplatili sme za asi 3 hodiny parkovania a vybrali sme sa do centra. Niekedy si hovorím, že musím Janku viac počúvať, lebo keďze sa mi nechcelo do parkovacieho automatu vkladať svoju kreditnú kartu, zaplatil som iba drobákmi (cca 5 EUR) čo mi zostali. Avšak v samotnom srdci Sirmione som hneď pochopil, že ma čaká malá prechádzka na parkovisko, aby som parkovanie predĺžil a prekonal strach vkladania kreditky do automatov.
Krátko po prekročení brán mesta a prvom pohľade na jazero sme museli veľmi rýchlo hľadať úkryt v množstve podchodov pred búrkou mysliac si, že to bude „krátky príbeh“. A však po pol hodine v podchode sme sa prefúkaný a trochu zmoknutý rozhodli radšej najesť v miestnej reštaurácii a v teple počkať na koniec toho prírodného živlu panujúceho na jazere.
Sirmione a samotné Lago boli naozaj úžasný balzam na dušu po dlhej ceste a dni vo Verone. Úzke uličky plné kaviarní a reštaurácií, tiché zákutia v rozsiahlych parkoch, ruiny starého hradu, kamenné pláže a mnoho ďalších krás vás úplne vtiahne do svojho sveta.
Náš čas v Sirmione sa pomerne dosť predĺžil, lebo je to naozaj nádherné miesto, kde sa viete túlať veľmi dlho. Veľmi neochotne sme sa preto okolo 18tej vybrali naspäť k autu s výhliadkou asi 3 hodinovej cesty do srdca Toskánska. Cestou sme si neodpustili neuveriteľnú taliansku zmrzlinu, ktorú si síce dala iba Janka, ale s gigantickými 3 kopčekami asi najlepšej krémovej zmrzliny, akú sme kedy jedli, sme bojovali celú cestu k autu (ako dobre, že tam mali iba veľkosti kelímkov na 3 kopčeky).
Po ceste na nemenované miesto sme napísali ešte majiteľke nášho dalšieho Toskánskeho bývania, že vyrážame z Lago, a tak namiesto o 18:00, ako sme boli dohodnutí, prídeme okolo 21:00. Stručné „ďakujem za informáciu“ nás uistilo, že je všetko v poriadku. Po 3 hodinovej jazde sme už stúpali po strmých svahoch úzkych dediniek v snahe nájsť náš toskánsky domček. Adresa nie je vždy dostatočnou informáciou najmä v type osídlenia podobného našim lazom. Jedna ulica sa tiahne často cez viacej kopčekov. Jedna adresa vás môže zaviezť na naozaj rôzne zákutia. Otáčanie a cúvanie v strmých úzkych často rozbitých cestách je po celom dni naozaj „vítané spestrenie nálady“. O túto zábavu sme neboli ani my ochudobnení a vyskúšali sme viacero rôznych usadlostí, kde sme sa snažili rukami – nohami dohovoriť s miestnymi obyvateľmi, ktorím sme o 21:30 vtrhli do dvora so snahou ubytovať sa. Po viacerých zúfalých pokusoch sme nakoniec stretli dve deti na bicykloch (nevedno kam išli v tú nočnú hodinu), ktoré sa tvárili že vedia kam chceme ísť a boli ochotné nás na danú adresu zaviezť. Tak sme nakoniec šťastne dorazili na adresu nášho toskánskeho bývania, netušiac, že skutočné dobrodružstvo druhého dňa na cestách sa pre nás iba začína…